Šťastný človek / SPKK

Tým človekom bol György Joó, hrdina Šťastného človeka. Ešte toho istého roku začali vychádzať na pokračovanie v novinách „rozprávania" tohto drobného maďarského človeka, ktoré vyšli potom knižne o tri roky neskôr, roku 1935.

V románe ako v zrkadle je celá stará maďarská dedina spred prvej svetovej vojny. Dedina nie bez idyly a čara, ale pritom dedina ostro sociálne videná a vyhranená. Čarovné kapitoly z hrdinovho detstva, chlapčenstva a junošstva dýchajú na nás dačím, čo nám mocne pripomína prózy Kukučínove, Tajovského a Timravine.

Niet tu tmavých naturalistických farieb, všetko plynie zdanlivo pokojne a nerušene, prepletené príhodami veselými i smutnými a preteplené hlasom rozprávačovým — vyrovnaným, nevzrušeným hlasom človeka, čo veľa vytrpel a pozná cenu života. Radosti a žiale dedinského chudobného chlapčaťa, jeho hrdé, nespútané mládenčenie podané je tu tak sýto, básnicky presvedčivo a pútavo, že podobných strhujúcich stránok nie je veľa v svetovej literatúre.

V celom texte románu zvučí pritom základný podtón, clivý a nostalgický. Je to smútok starého, zrobeného človeka, ktorý si síce našiel šťastie osobné, no uvedomuje si, že v spoločenstve vtedajšieho maďarského sveta je jeho život, jeho práca čímsi nepotrebným, zbytočným, márnym. V závere románu vyčíta autor hrdinovi, že sa nestal „hrdinom".

Rozumejme: hrdinom sociálnym, človekom, čo by si bol šiel inak vydobyť svoje šťastie, dôstojný ľudský život. Štastný človek má pritom i svoju zvláštnosť literárnu: celý je napísaný v nárečí. Prekladateľka usilovala sa riešiť tento problém jemnou štylizáciou niektorých lexikálnych a tvaroslovných zvláštností nášho nárečia novohradského. Nakoľko sa jej to podarilo, posúdi čitateľ sám.

Z papieroveho prebalu je odstrihnutý obsah