A loď pláva / Edícia Máj

Felliniho filmová poviedka A loď pláva potvrdzuje. že mu nejde len o mágiu filmových obrazov, ale predovšetkým o človeka, o poznanie jeho podstaty. Fellini je prenikavým pozorovateľom a vykladačom sveta, vidí a chápe súvislosti, ktoré obyčajní smrteľníci prehliadajú.

Felliniho otec bol obchodným cestujúcim a matka ženou v domácnosti. Vo svojich 12 rokoch Federico utiekol od rodičov a pridal sa do potulného cirkusu, avšak po mesiaci ho polícia priviedla naspäť. Chýbali mu dobrodružstvá i veľký svet, a preto sa mladý Fellini nezaujímal príliš o školu. Po jej ukončení (v roku 1938) opustil Rimini a vydal sa do Florencie. Zamestnával sa tam písaním poviedok a kreslením karikatúr do satirického časopisu. Následne sa presunul do Rímu, kde poznal Alda Fabriziho – komika, pre ktorého napísal neskoršie sériu humoristických monológov a rádiových skečov. Vystupovala v nich mladučká herečka Giulietta Masina; onedlho sa spoznali a v roku 1942 sa vzali.

Tento filmár sa preslávil originálnou a nezameniteľnou víziou, ktorú charakterizujú bizarné, farebné postavy aj udalosti. Vďaka priateľstvu s talianskym hercom Aldom Fabrizim sa Fellini dostal k divadlu a v 40. rokoch pracoval ako scenárista pre rozhlas aj film. Za jeho prvý veľký film sa obvykle označuje Cesta (La Streda, 1954), ktorá získala Oscara ako najlepší zahraničný film. Vrcholné obdobie jeho tvorby odštartoval Sladký život (La dolce vita, 1960). V 70. rokoch začali kritici Felliniho obviňovať, že imituje sám seba. Niektoré jeho filmy z tých čias skutočne pripomínajú vyblednuté obrazy snímok z ranej tvorby. Farbistý a nostalgický spomienkový film Amarcord (1974) zaznamenal obrovský úspech a zabezpečil Fellinimu štvrtého Oscara. - zdroj Vikipedia