Posledné dni Pompejí

Na úpätí sopky Vezuv, neďaleko Neapola v starovekej Itálii založili Oskovia r. 80 pred n. 1. legendárne mesto Pompeje, na brehu azúrového Stredozemného mora, na úrodnej lávovitej pôde, uprostred bujnej zelene mesto rástlo, prekvitalo, stalo sa letným sídlom bohatých Rimanov v časoch najväčšieho rozkvetu Rímskej ríše. Stretali sa tu rímska, grécka a egyptská civilizácia. Mesto bohatlo obchodom s Alexandriou -so zámorím, malo obchodné loďstvo. Primerane svojmu bohatstvu žilo na vysokej úrovni, dožičilo si všetko, čo vtedajšia otrokárska spoločnosť, ovládaná mocným cisárskym Rímom, mohla poskytnúť. Bolo miniatúrnym, no verným obrazom antického sveta.
Kvitnúce Pompeje mali vtedy asi 25-30 000 obyvateľov. Niektorí sa snažili zachrániť útekom, niektorých stihol krutý osud doma za stolom, v pivniciach domov, kde hľadali úkryt, na uliciach, v kúpeľoch, v divadle. Pompeje zmizli z povrchu sveta, z ruín sa už nezdvihli, nik z tých, čo prežili, sa viac do mesta nevrátil - nemohol vrátiť. Zachovalo sa len niekoľko opisov katastrofy, medzi nimi najmä list Plinia ml., ktorý napísal svojmu strýkovi, rímskemu historikovi Tacitovi.

Čitateľ s napätím sleduje pohnutý osud mileneckej dvojice Glauca a Ione, úklady chmúrneho Egypťana Arbacesa, ktorý sa snažil zmariť ich lásku, beznádej a zúfalstvo slepej Nýdie, ctižiadostivé plány pyšnej Júlie. Nahliadneme do zákulisia arény, kde sa gladiátori pripravujú na boj, i do spálne pompejskej krásavice. Napokon sa nám zatají dych pri strhujúcom opise posledného dňa Pompejí, keď smrť číhala na uliciach i vo vnútri domov a nebolo pred ňou záchrany. Všetky tieto udalosti zodpovedajú historickej skutočnosti, a tak román je závažným umeleckým príspevkom k poznaniu antickej kultúry.